Jupí

Autor: Branko Štefanatný | 16.12.2005 o 23:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1288x

Milujem život. A niekedy, nie až tak často ako sa možno zdá, ma život miluje tiež. Asi to bude nejaká fyzikálna reakcia?

Milujem teba. Vlastne nie, toto je iné, najsilnejšie, ja ťa ľúbim. ALE človek mieni, život mení. Srdce cíti, život aj tak mení. Osud nám skrížil cesty a hneď aj rozdelil. Dal ochutnať z koláča lásky a na zapitie nechal trpkú samotu. Láska ostala, taká bez duše. Aká to je láska, keď sa jej človek nemôže dotknúť? Mňa nechal v mojom pohodlnom zabehnutom anglickom stereotype, tebe umožnil pokračovať svojim smerom, vysnívaným. Londýn a Paríž. Blízko a tak ďaleko. Už niekoľko mesiacov...

Láska.

Pocit dvoch ľudí, ktorí sa ľúbia, sa nemôže opísať podľa mňa inak ako opäť pocitmi. A je to veľmi ťažké vysvetliť niekomu, kto ten pocit ešte nemal. A možno ešte ťažšie niekomu, kto ho mal a už nemá. Radšej sa o to nejdem ani snažiť. Myslím, že sa o to pokúšali už mnohí, ale aj tak opisovali len pocit ich, ak sa im podarilo, pocity ešte pár iných.

Šťastie.

Milujete život? A niekedy, asi nie až tak často ako by sa mohlo zdať, vás život miluje tiež? Nebude to šťastie?

Ja prežívam dnes dva pocity, z ktorých prvý sa opísať presne nedá a opis druhého u mňa skončil s otáznikmi. Láska a šťastie. Som šťastný a zaľúbený. A práve teraz cítim oboje. Vďaka jednej krátkej správe.

"Chcem byť šťastná. Prídem za tebou..."


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Aké dôležité je mať Petra Tótha

Vždy to bolo zlé, ale od istej doby sa to zhoršilo tak, že sa s ucelenými myšlienkami nestretáva už ani vizuálne.


Už ste čítali?