Jablko asi naozaj nepadá ďaleko od stromu.
Keď mal brat okolo 25 a ešte býval u nás, teda u mojich rodičov, nevedel som pochopiť, ako môže nosiť po dome tepláky. Deravé, padajúce....však viete. Mal som vtedy obdobie "vždyniečofrajerskénasebe" , otcom kúpené a jednoducho mi to nešlo do hlavy. Keď už som spomenul chlapa, čo ma nosil v trenkách, kým ma nepožičal na čas mame a nevybehol som na svet, on už tak chodil po dome, odkedy si pamätám. Chudák mama. Ešteže už bývajú jej chlapi každý sám, lebo by sa hádam aj za nás mohla aj hanbiť? Traja s teplákmi do pol zadku...
Ono to nekončí teplákmi.
Mám také jedny rifle, ktoré už nenosím, ale stále ich mám. Zavesené v skrini. Na vešiaku. Sú to obyčajné rifle, v ktorých som zažili asi viac zábavy ako...no dajme tomu s inými. Vždy ak situácia dovolila som si ich natiahol. Aj keď som si pravidelne kúpil aj nejaké nové, moje ruky vždy siahli najprv po nich. No čo, mal som ich rád! Niekedy pred 4 rokmi sa začali trhať. Našťastie sa stále dali nosiť na rôzne spoločenské akcie. Po čase už tie vínové fľaky na nich boli naozaj neprehľiadnuteľné a diery zaberali viac miesta ako samotná rifľovina. To som vedel, že už doslúžili. Veľmi dlho boli mojou súčasťou. No kto len tak zabudne na svoju súčasť?
Tak mi zatiaľ vychádza, že mám úchylku . Dúfam, že na konci článku neostanem sám?
Mám aj také šľapky. Aj tenisky. Tie so mnou pochodili asi všetko čo sa dalo. Prežívali so mnou zimu aj teplo, hádky aj iné hrádky. Ale dosť bolo oblečenia.
Vlastním jeden koncert The Cranberries, ktorý ma naladí v čase beználady, vždy. Je to koncert, ktorý nie je v ideálnej kvalite. Mám ho obpozerný spredu aj zozadu. Niekoľkokrát zo stredu a vo všetkých stavoch. Myslím mojich. Či som bol zamilovaný, unavený alebo len tak na mol. Dnes by som si ten koncert mohol zohnať v dvd kvalite. Nechcem! Ja mám rád tú zlú videokazetovú miliónkrát prehrávanú kópiu.
Mám v Londýne veľa harabúrd, ktoré sú mi na nič, ale večne mám problém ich vyhodiť. Ani neviem prečo. Možno sa to naozaj dedí?
Pracujem momentálne v požičovni áut. Máme veľa áut a ja ich používam pre súkromné účely. Teda nie všetky, vždy jedno. Toto leto som dostal od šéfa auto. Vraj, keď neostane cez víkend ani jedno, aby som mal čo používať (od vtedy len priberám!). Po tom čo mi ho ukázal, to auto...ma kamaráti na pive museli upokojovať. Bol som nasratý ako keď sa k žene vráti domov opitý chlap. Teda myslím, že tak nejako. Bol som rád, že mám nové auto, ale z jeho stavom som spokojný nebol. Bolo to staručké zhrdzavené strieborné ledvasahýbajúce teleso na štyroch kolesách s názvom pre vás asi neznámym, Austin Montego. Používal som ho asi 4 mesiace. Pred časom som ho vrátil, už opäť používam "naše" novučičké fára. A viete čo? Keď som ho vracal, bolo mi nejako divne. Mal som to auto rád. Veľmi rád!
Niekedy je jedno, ako veci vyzerajú, čo evokujú v očiach iných, či sú "v" alebo nie sú "v" (móde/poriadku/súlade s kostolným poriadkom). Niekedy sú nedokonalé veci úplne najlepšie čo sa človeku môže stať a niekedy aj to jediné, čo mu ostane.
A nie len veci. V nedokonalosti je krása. Tak ako v jednoduchosti.
Nepoznám lepšie jedlo ako ohriate špagety na druhý deň. Alebo segedínsky guláš. Ten môže byť kľudne aj trošku studený. Dokonalosť sama!
Nie je lepšie cestovanie ako keď brázdite po svete podľa vzorca "idem tam, kde chcem a nie načo mám". Keď hľadíte na svet očami "domorodcov" a nie očami sprievodcu z lacnej alebo drahej cestovky. (Rozdiel je len v cene)
Najlepšie fotky sú s otáznikom. Čo je na nich zachytené? Čo vyjadrujú, kde a ako? Iba vyvolení vedia. Je to super pocit, keď sú všetci vyvalení a ty si jedným z nich, vyvolených. Príklad. Táto fotka pre mňa znamená viac ako čokoľvek iné. Nedokonalá fotka vyjadrujúca najdokonalejší pocit...
Krátka sms od kamaráta so slovami "Ďakujem kámo, nič viac, iba ďakujem". Úsmev od človeka, ktorý sa neusmieva. Vôňa miesta, ktoré ti tak chýba a kľudne to môže byť smogom a nadávkami opražené ovzdušie pri Celulózke. Objatie od ženy, ktorej si ublížil. Pesnička, ktorá je naspievaná v jazyku, ktorému nerozumieš a pritom si pri jej počúvaní uvedomíš toľko súvislostí. Situácia, v ktorej sa dvaja začervenajú a ani si neuvedomia, že akurát "prelomili ľady".
Deravé tepláky, v ktorých si sa vyvaľoval v Central parku v New Yorku (*viď fotka na vrchu). Roztrhané rifle, v ktorých si pretancoval veľa nocí na mnohých plážach a vyzliekal (pardon obliekal si) na londýnskych megaakciách. Tak ako tvoje prvé strašné auto. Presne ako fotky, na ktorých nie je vidno nič, ale ty počuješ tie slová, akoby ti boli šepkané práve teraz...
Život je nádherný. A zároveň nedokonalý. Možno preto ho mam tak rád...
