Život, miesto módy

Autor: Branko Štefanatný | 19.11.2005 o 22:00 | Karma článku: 12,19 | Prečítané:  2373x

Niekedy len tak doma pijem kávu a rehocem sa. Sám na sebe. Rozmýšľam, ako som v priebehu života zmenil svoje názory. Svoje oblečenie. A ako som sa za ne vedel urážať, hádať, biť do pŕs... Je to zaujímavé ako sa človek formuje, tvaruje, mení. A prezlieka.

Dnes som sa pozeral na seba. (Skúšal som či som tiež narcis). Uvažoval som, že "čo najradšej nosím oblečené, keď som doma?" (Ja viem, že viete).

Pamätám si, keď som prišiel do Londýna. Naše doupje, kde som býval, si asi ani nepamätám bez návštevy. Bývali sme v dome so záhradou. Au-pairky chodili vyplakávať svoje problémy a...tepláky som vtedy nenosil vôbec. Z jednej párty som sa prebúdzal do druhej. V roztrhaných džínsach.

Spomínam si ako mi mama ako decku naťahovala kamašle a strašne som to neznášal. Nezdalo sa mi to pekné. Neskôr mi vadilo, keď som na vianoce dostal okrem spodného prádla a ponožiek aj nejaké oblečenie. Vždy sa mi to na prvý krát nepáčilo. Po čase som sa toho nevedel vynosiť. Mama mala proste vkus. A pravdu.

Keď som neskôr strašne vyžadoval, aby som mal adidasky a nie len také nejaké lacné tenisky. Ten frajerský pocit v nových trojpásičkách, hmm. Sľúbil som vtedy všetko a veľmi dobre som vedel, čo na otca platí.

Na ten pocit, keď som si prvý krát kúpil za vlastné peniaze rifle, ktoré boli minimálne desať krát drahšie ako tie trhové od tinťonov.

Veľmi som sa cítil dobre v drahších veciach, chvíľku mi trvalo, kým ma to opustilo. A nemyslím, že to bolo kvôli finančnej stránke. Jednoducho sa človek mení. Jeho oblečenie tiež. V ruke s rukávom priorít a veku.

Viac som si začal všímať a chápať. Prvý krát sa mi to stalo v Amerike, kde som bol prekvapený, ako ľudia chodia po uliciach v starých veciach a vyťahaných tričkách a proste nič moc. Ja som mal obdobie vyfinteného oblečenia a jednoducho mi to nešlo do hlavy. "Akí sedliaci", vravel som si. Študent so Slovenska v Amerike.

Rozmýšľam nad mojim šéfom, tu v Londýne, ktorého som za dva roky nevidel v iných nohaviciach a inom svetri oblepenom psími chlpmi, ako dnes.

Je to normálne. Človek skúša a potom si nájde v čom sa cíti dobre, alebo čo si môže dovoliť. Hľadá si cestu o pohodlie.

Mne je len smiešne, aké dôležité sa mi zdali kedysi tie tri pásiky na teniskách. Dnes ani netuším, akej značky mám tenisky. Ale mám ich rád a už veľmi dlho.

Práve som sa dozvedel, že ak to konečne možnosti dovolia a budem mať Micku neustále pri sebe, budeme spolu bývať. Normálne, seriózne, sami.

Mám rád debaty so svojimi kamarátmi na pive. Pamätám si tie, keď sme boli puberťáci a ach jajajááj, tie problémy vtedy. Tie vysokoškolské a och, tie problémy. Dnes, keď ideme na pivo, hmm, máme problémy, ku ktorým sa hodí asi, že uch, ech a možno najvýstižnejši bude uff.

Keď to prenesiem na to oblečenie, v puberte to bol počet pásikov na teniskách. Na okraji dospelosti až do teraz to bola hlavne o tom, čo si človek môže dovoliť a v čom môže mať úspech u žien. Teraz? Život sa začal na plno. Už je to o budúcnosti. O realite. (Rodine?).

Ja sa tak neviem dočkať, keď budem nosiť tie isté rifle a to isté tričko celý rok. Tešiť sa z toho, keď kúpim svojmu puberťákovi nové adidasky a čakať na to, keď ma neskôr pozve na pivo, za jeho vlastné peniaze. To musí byť pocit!

Presne to urobím, keď sa vrátim najbližšie domov.

Aké smiešne.

Ten život.

A to, ako nás oblieka...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kde Rómovia nie sú súčasťou problému, ale jeho riešenia

Maďarov na severe nechcú a Rómov nikde nechcú, opisujú ľudia z Martinovej.


Už ste čítali?