Nenahraditeľná

Autor: Branko Štefanatný | 1.11.2005 o 0:49 | Karma článku: 6,48 | Prečítané:  1949x

Púšťam si Petra Hapku (Citová investice) - Dívám sě dívám a...píšem. Áno, o láske.

Dnes mám nádhernú jesennú pohodu. Na pondelok to bol vcelku fajnový deň. Dokonca som prekúsal aj to klasické, zimupripomínajúce z domu do tmy a z tmy rovno domov.

Dobrá večera, príjemná pohoda, žiadne ďalšie povinnosti, čas na seba a na vínko. Dnes asi varené. Prvýkrát tento rok. Áno, zima je tu, je to potvrdené. Varím a nekomplikujem si to, pridávam iba klinčeky, neskôr sladím...rozmýšľam. O láske. O láskach. O Micke.

Pamätám sa na prvú pusu, tú úplne prvú. Prvý oficiálny vzťah (a krížový výsluch jej rodičov), prvý, úplne nepoznaný stav, blúznenie, prvý rozchod...

Pamätám sa na druhý vzťah. Aj tie ostatné.

Pamätám sa na pocit, ktorý dostanem vždy, nech si radí kto chce čo chce. Pocit, ktorý mi šepká, čo šepká, priam kričí, priamo zo srdca. Reve na mňa pri každej menšej pochybnosti, pri každom zaváhaní, zamyslení, pripomína mi, že toto, práve toto je vzťah "nacelýživot". Ako všetky predtým.

Nikdy som nechápal, kde sa ten rev, ten pocit, to neskonalé šťastie zrazu stratí, umlčí. Nič nezmizne tak rýchlo ako tento pocit blaha. Rýchlejšie ako výplata a väčšinou v nenávratne (to majú spoločné). Vlastne spomínam, ako som sa to raz snažil okabátiť a tváriť sa, že sa nič nestalo, že tá bolesť ako prišla, tak odíde a ostane opäť ten bezstarostný, naivný život. Malo to fungovať ako predtým. Hmm. Chvíľku to aj fungovalo. Človek môže vymyslieť rôzne fígle, nikdy sa mu ale nepodarí oklamať samého seba. To proste nejde.

Už mi spieva Bono "Well, we hurt each other, then we do it again". Asi nie som sám.

A tak si nalievam víno. Sám. A...píšem. Vo víne býva pravda, tak ju hľadám.

Pamätám si, ako som sa díval tiež na dno pohára (a nie jedného), obkolesil sa kamarátmi s podobnými skúsenosťami (to je dôležité) a preklínal všetky ženy. A spomínam si, ako som ich potom opäť miloval. Ako ma rozplakali a v zápätí urobili najšťastnejším chlapom. A tak stále dokola.

Rozmýšľam, ako krásne sa vie s nami hrať. Je silnejšia ako všetky peniaze, moc, vzdelanie. Nie je veľa vecí, ktoré sú silnejšie, zraniteľnejšie, ak vôbec. Láska. Niekedy sa veru neláska, ale to je celá ona. Nenahraditeľná.

Koľkokrát sa môj názor na veci zmenil? Môj šatník, záľuby, predstavy...tie som vymenil po pár bozkoch! Prvý raz. Aj potom. Ako to vyzerá, keď to príde? Čo ak toto je "nacelýživot"?

"Dívám sě dívám",
po druhýkrát dnes večer a tak sa teda pozerám, na nohy. Usmievam sa. Taký divný pocit. Dobre známy. Spomínam si na ten večer. Len tak sme oddychovali (po niečom určite náročnom) a ty si mi z nudy urobila pedikúru. A nalakovala nechty. Na nohách!! Takým tým priesvitným, ani neviem, či to je lak, či čo to je...každopádne ak sa toto dozvedia kamaráti, to bude poznámok! Ale akosi mi to je jedno. Ten pocit je silnejší. Už je to pár týždňov a stále tam je. Ten lak. Len tak. Rozmýšľam, či tam bude večne? Možno celý život?

Pamätám si na prvú neprekonateľnú bolesť. Ďalší vzťah už bol opatrnejší. Tak ako všetky ostatné. Teda, aspoň do chvíle, kým som si povedal, že tento, tento je "ten". Človek vidí iba budúcnosť, šťastie, obloha je mu blízko...a zväčša to potom skončí pohľadom do steny, na plafón, hľadaním odpovedí na otázky, na ktoré sa nepýtal. Načo? Smutná hudba, sklené oči, preklínanie. Blízkych aj neznámych. Všetky a všetci sú zlí. Nikdy to nie je nikoho iného vina, už vonkoncom nie vaša. Vtedy a nikdy!

"Vím, že to pro mně uděláš,
já vím, že to pro mně uděláš, všechno uděláš..."

Verím. Nemám prečo neveriť. Jednoducho ti verím.

Človek nadobudne peniaze, zážitky, skúsenosti, zmení sa. Mení sa aj láska. Nie nadarmo každý spomína na prvú lásku (a snaží sa zabudnúť na prvý sex). Prvá láska bola proste iná. Nevinná. Nová. Tie ďalšie sú už proste druhé. Opatrné. Bojazlivejšie. S varovným prstom v diaľke. Ľudia sa niekedy v čase ich života zmenia vplyvom tých ostatných na dve skupiny. Veriacich a zatrpknutých. Často sa to mení a v lepšom prípade v dobro obráti. Skončí sa to tak, že zomrú šťastní...s niekým po boku. Alebo nie.

Lennon má často pravdu. Spieva mi tu a ja mu pritakávam. Dopíjam pohár červeného, už vychladnutého a...idem ti zavolať. Si nenahraditeľná. Robíš ma šťastným. Som jednoznačne veriaci. Verím Johnovi, viem, že "all you need is love, love is all you need".

Tak veru tak. Aj ja. My všetci...sa s ňou stávame nanahraditeľní.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Aké dôležité je mať Petra Tótha

Vždy to bolo zlé, ale od istej doby sa to zhoršilo tak, že sa s ucelenými myšlienkami nestretáva už ani vizuálne.


Už ste čítali?