reklama

Poobedie

Normálny blogový článok. Podľa mňa. Téma, myšlienky poobedné. (Na začiatku vybavím aj jeden z účelov blogu, zavesím tu odkaz na jeden článok a vrátim tým požičané...držte palce Zajkovi, alebo nedržte, veď to je jedno)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Dnes som si v práci (požičovňa áut) uvedomil, čo ma tu stále drží (pre pozornejších, som v Londýne). Myslím v práci. Takéhoto druhu. Okrem toho, že sa vozím na nových autách a strúham frajera, ma bavia dve veci. Sledovanie, spoznávanie Angličanov a naháňačky s kolegom. Keď sa chystáme na donášku (sme najsamlepšia firma, to znamená, že vám auto pekne pred dom dovezú dvaja...hmm, fešáci...ja a dotetovaný holohlavý Michael). Michael mi vždy len tak precedí niečo medzi zubami a ja si mám domyslieť kde ideme. On zoberie mapu (veď on býva v danej oblasti celý život...rodák!), nasadne do jedného auta a valí. Ja naskakujem (doslova) do druhého a snažím sa mu prilepiť na zadok. Myslím jeho auta. A tak sa každý deň hrám na tajného agenta a Michael je každý jeden deň nejaký strašný zločinec, terorista, zbabelec, ktorému ja idem ukázať, keď ho dolapím...

Ľudia v Londýne sú zaujímaví. Ja ich stále prirovnávam k ľuďom u nás na dedine. Možno sa čudujete ale vážne. Ak z nich zmyjem silnú silu libier, afektovanosť a názov mesta, v ktorom žijú...ocitnem sa na slovenskom vidieku. Ale asi ani nemusí byť slovenský. Ako sa tak naháňam za tým verejným nepriateľom a on zrazu zastane, viem, že sme na mieste. Zaparkujem a chvíľku sledujem okná...hľadám hlavy zvedavcov. Ľudia sú tu zvedavo jednoduchí, veď viete ako kde.

Nedávno som sa rozhodol, že si raz kúpim kabriolet. Všimnite si to slovíčko raz, je tam účelne. Neviem kedy to bude, neviem ako, viem len prečo. Pred časom som konečne dostal možnosť vyskúšať jeden, ktorý máme v práci a už dlho ma zvádzal. Renault Mégane Coupe Cabriolet . Ten pocit vo mne zanechal príjemné pocity. Áno, pocit o pocitoch, príjemných. Človeku (ak má to šťastie) vejú vlasy, je mu príjemne prefúkano a závistlivé pohľady iných šoférov v ňom prebúdzajú skryté ja. Machovsky drsne bohaté. Nemusíte byť pri peniazoch, ani sa tváriť tvrdo a už vôbec nemusíte byť sviňa, jediné čo je treba, vypnúť. Nemyslieť na problémy a ani na ich krajšie polovičky. Na to je kabriolet ako stvorený. Verte mi. Čo je totiž zaujímavejšie, ako keď sa pozriete do spätného zrkadielka a nevidíte len kúsok výseku cez zadné okno? Vy vidíte nádherný západ slnka! A to je pekný rozdiel...ale to treba skúsiť, nech si tu nerozprávam do vetra (keď mi práve nevejú vlasy).

Dnes som si všimol jeden párik, ktorému som odovzdával auto. Klasická dvojka, okolo pajesiny (pätdesiatky). Žena a muž. Presne v tomto poradí. Ako som tu už o tom písal, muž-ťuťko bol ako tieň. Vedel som, že tam je, ale ani som ho nevidel, nepočul. Všetky otázky a niekedy aj odpovede si dávala sama žena. Posledné čo robíme (po tom ako zaplatia), pozeráme nejaké škody z vonku, ktoré na aute sú, ak sú. Dnes som si uvedomil, ako to zvyčajne dopadne. Žena sa prikrčí a jedno koliesko okolo auta jej trvá zhruba 2 až 10 minút. Jej oku neunikne ani jeden škrabanec, dokonca si všimne, že jej muž nehľadá kazy, tak ako ona. Chlap, si zapáli cigaretu, ja mu ukážem, aké škody vidím ja a on pomedzi nejaký vtip pritaká. Precíznosť a nie precíznosť?

Aby som nezabudol, jedna rada ma napadla. Ak sa už budete viezť v nejakom tom aute bez strechy a budete si to uháňať rýchlosťou viac ako 150 kilometrov za hodinu...nevykláňajte hlavu (ruky sú v pohode). Dosť to bolí...

A ešte dve poobedné myšlienky. Prvá je súkromná a nechám si ju pre seba. Druhá sa týka ľudí. Dnes som si pri naháňačke za Michaelom uvedomil, ako často a rýchlo sa menia názory a chute človekov obyčajných. Nás. V Londýne sa okrem toho, že tu jazdia opačne (alebo správne, kto vie?), jazdí ako, no opäť ma napadá tá dedina. Ak nie ste na výpadovke alebo na diaľnici, alebo na nejakej vyťaženej ceste, znamená to, že ste na typickej londýnskej ceste a posúvate sa pomaly, stojíte v zápche. My, čo sa ponáhľame (čo znamená všetci..) vybočujeme a skúšame okabátiť systém a nájsť skratku v priľahlých uličkách. Keďže nás je veľa, vytvárame zápchy aj vo vedľajších uličkách. Ale nie o tom som chcel. Vydrbať systém sa predsa snažíme všetci, čas od času, či nie?

Ak sa chcete ale dostať potom z tej skratky, z vedľajšej ulice, na hlavnú, jediné v čo dúfate je, že niekto z hlavnej ulice pribrzdí a pustí vás. Za to sa tu v Londýne dvíha ďakovná ruka, ak máte dobrú náladu hodíte úsmev a všetci poviete do vzduchu "Cheers mate". Je tu celkom dobrá prepúšťacia kultúra a ide to celkom ľahko, hlavne sa treba naučiť byť aj trošku drzí, ale to sa tu naučíte tak či tak. O tom som chcel, že tak ako sa ocitnete v pozícii prosiaceho "Prosím, pustite ma", o pár sekúnd ste v pozícii kráľa, kinga, najväčšieho z najväčších. Je na vás, koho pustíte, môžete rozhodovať, odsudzovať. A neverili by ste, ako rýchlo sa vie človek zmeniť. A ja si myslím, že je to normálne. Každý je dobrý. Každý je aj zlý. Každý prosí a každý je aj zlý. Každý sa cíti maličký a každý je aj zlý. Všetci máme raz za čas chuť zakričať "Fuck off you wanker". Chameleóni! Všetci sme zlí. Sem-tam aj dobrí. A rýchlo to meníme...

Branko Štefanatný

Branko Štefanatný

Bloger 
  • Počet článkov:  217
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Spokojný človek.Žilina, 30. Zoznam autorových rubrík:  Prvý článokOd srdcaZo svetaZ dlhej alebo krátkej chvíleVečná témaPohodaFotkyZ domova

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu