V Anglicku som mal jednoduchú prácu. Takú tú, čo trvá iba cez pracovný čas. Keď "padla", tak padla. Proste žiadne nosenie práce domov, žiadne vypisovanie e-mailov po nociach, bezstresová práca. Dokonca som končil okolo obeda, alebo tesne po ňom. A bol predo mnou skoro celý deň. Tak som si ho väčšinou pekne rozdelil. Šlofík, nákup, prechádzka, niečo sa uvarilo, niečo sa napísalo, prečítalo. Večer pivko s priateľmi alebo iná pohodová činnosť. A cez víkend výlet, alebo iný veget. Varil som, fotil som, priberal som.
Pred nedávnom som sa rozhodol opäť začať chudnúť. Po rokoch nešportovania cítim potrebu zmeny. Po pravde, bez akéhokoľvek plánovania, zmenilo sa všetko z predošlého obdobia. Priateľov vidím menej, nevarím, spím menej. Ok, som rak, spánku som si ubral iba trošku, ale inak asi zo všetkého, plným dúškom. Pracujem aj v spánku, aspoň mám taký pocit. Dokonca nie som sám. Aj Veronika opakuje. Niekedy mi to príde smiešne, keď padáme do postele obaja unavení ako dva kláty. Smiešna doba, čo sa tohto týka. Prečo to vlastne robíme?
A napriek tomu, nestresujem. Stačí, že kvôli kríze stresujú a roznášajú paniku všetci okolo. Ja som si nedávno uvedomil jednu vec, nad ktorou teraz často rozmýšľam. Keby som si tento byt prerobil behom jedného mesiaca, už by ma dávno omrzel. Za chvíľu tu budeme rok a ja mám toľko vecí, ktoré som už chcel dávno ukončiť, dorobiť, prerobiť...
A cítim sa tu veľmi príjemne. Možno práve preto, že je tento byt stále nedokonalý.
Mám rád zmenu a asi ju čas od času potrebujem. Nestresujem, keď niečo nie je ako bolo, aj keď to bolo bezchybné. Teším sa, myslím, že každý má v živote etapy, je to iba o tom, ako ich pospájať. Ja mám fázu plného diára, tisícok kilometrov za sebou a pred sebou veľa vecí, ktoré už som chcel dávno dorobiť, prerobiť, ukončiť...
A tak ďalej. Zatiaľ mám z toho všetkého dobrý dojem.
