Ešte nie...

Autor: Branko Štefanatný | 12.8.2005 o 19:47 | Karma článku: 11,83 | Prečítané:  4004x

Pocity človeka, ktorý žije v zahraničí a na dovolenku chodí na Slovensko. Pre ľudí, čo to nezažili, je nutné si uvedomiť, čo som práve napísal... *trošku dlhšie, rýchle, autentické*

Dojedáš rezeň s chlebom a domazaváranou a preto špeciálnou uhorkou. Mňam. Čítaš si poštu. Čítaš si nejaké články. Pozeráš na slová, vyzeráš, že ich aj čítaš, ale poznám ťa a silno o tom pochybujem. Si v miestnosti, ktorú teraz voláš domov a si sám. Nie, ty nie si sám, ty sám chceš byť. Potrebuješ teraz svoje myšlienky. Presne viem, aké sú...

Rozmýšľaš nad tými knižkami, ktoré si doniesol svojim anglickým kolegom. Nádherne nafotená domovina. Malá Veľká Krajina...príroda, kostoly, hrady, zámky, mestá, dediny, hory, doly, rieky, jazerá, raj, Slovensko. Sám si nevedel, aká nádhera sa okolo teba nachádzala, keď si ešte býval s rodičmi. Prenádhera. Už chápeš, prečo boli tie knihy také ťažké, čo? Už vieš, že my máme čo ukazovať turistom? Veľa vecí si pochopil, iba tú jednu stále vyriešiť nevieš...

Myslíš na malé krstňa, ktoré opäť rozplakal tvoj odchod. Deti sa nevedia pretvarovať, preto ich máš tak rád. Tie slzy, ktoré mu stekali po tvári mohli byť pokojne tvoje. Alebo jeho či tvojich rodičov. Priatelia, kamarátky a iné broskynky, všetci cítili to čo ty. Ale odkedy sme dospeláci, nie sme na plač. Je tu pretvárka a úsmev. Umelý ale predsa. Všetci sme sa usmievali iba ty si sa tváril odmerane. Tak ako tvoje mesto, rodná hruda, či obľúbené podniky. Ako keby sa nič nestalo!

Predstavuješ si pohľad tvojej tajnej lásky, keď ste sa lúčili. Nezobral si ju so sebou, nepovedal si jej pravdu a nezlomil si jej srdce, ako by si to ty určite vedel. Nelámeš tým ale náhodou to svoje?

Spomínaš ako ti jeden hokejista s tvárou boha povedal, že ťa nechá vyhádzať z nočného podniku, len za to, že si si objednával pri pulte pred ním. Povedal ti to trikrát a tvoj bezstarostný úsmev ho zaskočil. Závidíš mu, aj ty by si bol rád taký agresívny a nevyrovnaný. Počul si ako iní vyhadzovači rozbili niekomu v piatok čeľusť, iní sa ukojili inak. Prežitky, ktoré ti vonku tak chýbajú. Všetci doma niekoho poznajú a ty si na všetko sám. Všetci doma patria k mafii a ty si to slovo videl len v knihách. Sú drsní, múdri a bohatí. Ty si asi jednoduchší. Ja viem, že ti to tak vyhovuje...vieš to aj ty?

Máš veľa útržkov, zážitkov. Pár ešte nezaschnutých bozkov. Pár sklamaní. Na tie ale nemáš čas. Žiješ príliš rýchlo aby si sa obťažoval. Nádherné momenty, situácie, miniveľdiela tohto žitia. Máš veľa otázok, ja viem. To ty vždy. A ja viem, že ťa polovička z nich po čase opustí. Nie je to prvýkrát.

Sám si sa doma pristihol ako frfleš. Nadával si na všetko. Na počasie, na čašníkov, na málo času. Zabudol si, že ty žiješ v krajine s večne modrou oblohou, v meste, kde si v bare musíš to pivo pekne doniesť sám a žiješ život bez spánku. Bola tá upršaná atmosféra doma taká negatívna, že nakazila aj teba? Ty máš všetko na háku, malo toto ale na teba predsa len vplyv?

Si unavený. Doma si moc toho nenaspal. Dovolenka strávená s pohárikom a rozprávkami o živote vonku. Heh, vždy ťa rozosmeje, keď počuješ tie historky. Iných spoza hraníc, všetkých doma. Všetci chceme život tých druhých. Vonku je to super, doma je to na hovno a naopak. Si úplný magor, ak stále túžiš po domove! Doma nikto nemá peniaze a niet práce. Proste nič nikto nemá. Iba ak zlú náladu a bolesti. Ak rozmýšľaš, prečo sú na cestách samé nové autá, superobrovské nákupné centrá preplnené ľuďmi s plnými kočíkmi a každý dom, byt, v ktorom si sa objavil bol na úrovni, čistý, pekne zariadený, so všetkými výdobytkami techniky...asi poznáš len samých politikov a akože podnikateľov. Zisťujem, že ťa asi nepoznám. Ja som si myslel, že si normálny. Už ti neverím. My doma naozaj prácu ani peniaze nemáme. Naozaj!...


"Vraj píšeš blog moc osobne?", pýtam sa.
"Som si myslel, že také blogy byť majú", odpovedám opäť ja, ktorý som zamával milovaným.
...


Trošku presnejšie, aby ste z toho niečo mali.
Môj názor je taký, že ľudia v zahraničí žijú dvojitý život. Tak trošku.
Výnimkou sú ľudia, ktorí nemajú kompletnú rodinu (alebo pre nich nič neznamená), nemajú žiadnych priateľov, lásku (alebo pre nich nič neznamenajú), a nemajú žiadny vzťah ku svojej rodnej krajine (čo je pravdepodobne spojené zlými rodinnými podmienkami a nedostatkom priateľov).
Ľudia ako ja sú v zahraničí v podstate šťastní. Využiť dnešnú dobu, vidieť svet, skúsiť iné, priučiť sa, prežiť vysnívané...a vrátiť sa. Alebo nie.
Každý jeden človek si v zahraničí, preč od svojich rituálov a stereotypu, otvorí obzor. Život je tu taký, ako si ho konkrétny človek zariadi. Presne tak ako doma! Ak máš ale rodinu, priateľov a domov, ktorých opúšťaš, príde chvíľka, že rozmýšľaš, ako dlho to ešte jedna, alebo druhá strana vydrží. A potom je to opäť individuálne...

(koniec vysvetlovačiek)



...
"Vieš, dnes idem volať tajnej láske a uvidíme. Možno tu aj príde za mnou. To by bolo fajn. To by som nemyslel na domov. Ja mám sny a plány. Tie ešte majú čas. Tie doma, sú spojené s rodinou. Ja ale ešte nie som pripravený. Takže tak."
"Ja viem, ja viem, že ešte nie. Otázka je, či to máš ešte pod kontrolou? Či sa ešte chceš vrátiť? Alebo len tak nostalgicky spomínaš a cítiš iné?"
"Nie, veď ma poznáš (a už nikdy nepíš, že nie!), vieš čo ja potrebujem. Toho mám teraz viac tu akoby som mal doma. A sám vieš, že žijem život bez veľkých plánov do budúcna...skôr žijem pre prítomnosť. Učím sa rozmýšľať aj dopredu. Snažím sa."
"Verím ti a čakám na teba, na tvoje rozhodnutie. Veď sme tá istá osoba. Ak sa rozhodneš vrátiť sa, budeme pokračovať v tomto článku. Chcem ale aby si to nikdy neľutoval."
"Ďakujem. Ja viem, že ty tomu budeš rozumieť. Ešte jednoducho nie je čas. Ešte nie..."
...

Dojedám rezeň. Varím si kávu. Už mám pripravenú Horalku. Pochutnám si. Po dovolenke na vianoce a v lete si donesiem opäť veľký balík s pochutinami, nech sa mi dlho nesmúti. Slivovicu, nech sa mi dlho nesmúti. A sladkosti, nech sa mi nesmúti vôbec...a tak to bude pomaly ale rýchlo ďalší rok...

(A vy si doma vravte čo chcete...Slovensko urobilo veľký skok. Ľudia sa menia veľmi pomaličky, cesty sa stavajú ležérne a platy stúpajú oveľa pomalšie ako ceny benzínu...ja to viem. Dá sa to očakávať. Poznám našťastie ľudí, ktorí sú aj napriek tomu spokojní. Tí ma udržujú v tom, že ešte nie, ale už o chvíľku...
Mestá sú krásne. Malé ale zlaté. Príroda je nádherná. Veľký problém, práca. Aspoň o polovičku menšia nezamestnanosť a ľudí naučiť otáčať peniaze, zveľaďovať miesto ničiť, usmievať miesto nadávať, cestovať miesto sedieť na zadku, diskutovať miesto hrešiť...
Bratislavské letisko ma milo prekvapilo (ja neviem, či už viem ako na to a keď neočakávam veľa, dostanem viac...), kultúrnych akcií je aspoň v lete neúrekom, v telke...ok už končím.
Vracia sa mi nálada. A vám ju kazím svojím pozitívnym pohľadom. Začalo to tak všelijako a už som to opäť ja. Presne pre toto ja píšem blog. Mne ostane dobrá nálada a vám myšlienky...život je sranda, nádherná! ;o)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo sú penťácke zmenky, o ktorých hovorí Kočner na nahrávke

Kočner má vo firme Penta Funding uložených najmenej 10,7 milióna eur.

Dobré ráno

Dobré ráno: Trnku mohol Čižnár stíhať už dávno, teraz je neskoro

V nahrávke padli aj vyhrážky smrťou.


Už ste čítali?