Po dvoch mesiacoch

Autor: Branko Štefanatný | 26.9.2007 o 12:33 | Karma článku: 7,10 | Prečítané:  2098x

Ešte som si nevymyslel pointu článku, ale hádam sa dostaví. Minimálne ten koniec, pri troške šťastia.

Kedysi by som začal perex presne takto a viac by som sa netrápil. Písal by som čokoľvek a akokoľvek, presne akoby som to cítil. Dnes trošku váham. Povie toto niekomu niečo? V zahraničí by ma toto ani nenapadlo. A táto skutočnosť ma privádza k zamysleniu. Chvalabohu, aspoň na tú pointu som teraz prišiel. Možno sa dostaví aj koniec.

Nešlo mi nikdy do hlavy, ako si dokážu blogeri pripravovať svoje články, rozprávať o nich aj po dlhej dobe a ako im dokáže na nich záležať. Nechápal som plno iných vecí, ktoré sa tu zdajú byť akosi normálne.

Už viem.

Po návrate zo zahraničia som sa nevedel vynachváliť, ako sa tu všetko zmenilo a každodenne mení, aký dobrý život sa tu dá viesť, aká pohoda tu je. Treba iba dobrú prácu. A toto je presne ono! Zabudol som na takú nejakú slovenskú vlastnosť.

Každý koho stretnem sa ma pýta na jednu, presnejšie na pár vecí. Či mám prácu, kde by som chcel robiť, či mám byt, alebo idem stavať a samozrejme, či sa idem ženiť? Tieto a podobné otázky som posledných niekoľko rokov neriešil, nepotreboval riešiť, koniec koncov sa vždy vyriešili samé. Po dvoch mesiacoch doma mám pocit, akoby som náramne zostarol, zvážnel, v tom lepšom prípade iba dospel?

Už chápem, prečo miestni blogeri zvažujú každé slovo a ak sa im raz podarí niečo dobré, uchovávajú si to. Už viem, prečo sa tu ľudia toľko nesmejú, stále niečo riešia a samozrejme, nadávajú.

Už viem, kde je koniec.

Na Slovensku sú oči, ktoré pozerajú, uši, ktoré počúvajú a ústa, ktoré pomedzi nadávky aj rozprávajú. Pýtate sa koho? Na veľké prekvapenie vám oznámim, práve vaše! U nás sa práca meria iba výškou výplaty, domy musia mať aspoň o pol milióna väčšiu hodnotu ako susedove a po kostole ideme všetci svorne do krčmy. A toto mi príde veľmi malomeštiacke, príliš jednoduché, v každom prípade tak nejako naše.

Chcel by som iba požiadať, či by ste si niekedy neprivreli láskavo oči, nevopchali do uší trebárs...walkman a do úst nevložili napríklad pekné slovo. Viete ako to je, človeku sa všetko vráti. No a jedného dňa, by sme sa všetci mohli stretnúť a baviť sa zásadne iba o dovolenkách, snoch a dobrom jedle.

Pretože presne tam, by mohla byť naša budúcnosť!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kedy dostanete 13. a 14. plat? Fico podporil Dankov návrh

Koalícia sa zrejme dohodne na úľavách.

KOMENTÁRE

Kresťanstvo stojí v otázke homosexuality na križovatke

Neudržateľnou sa stala argumentácia Bibliou.

PLUS

Školákov učí jesť zdravo. Bez cukru či bielej múky

Niekdajší šéfkuchár v hoteli je teraz vedúcim školskej jedálne.


Už ste čítali?