Vrátil som sa z cudziny domov, na Slovensko a po mesiaci vegetovania začínam vypúšťať svoje prvé postrehy. Ako to tu teda vyzerá?
Chcel som spočiatku iba uviesť dva celkom výstižné príklady, ale neviem, či to bude stačiť. Prvý bol, keď som otvoril istý slovenský jogurt, ktorého chuť som si pamätal a veľmi sa naň tešil. Chutil výborne, čo ma potešilo. Jediný problém bol v tom, že bol naplnený iba do polovičky. A tiež, že na prvý pohľad nevyzeral najlepšie, teda, keby som sa na neho tak netešil, asi by som ho nejedol.
Podobné pocity mám z toho, čo sa za posledných pár rokov, ktoré som tu nebol, stalo zo Slovenska. Druhý príklad uvediem radšej až na konci.
Vrátim sa však k prváčikom a hlavne k váženým učiteľom a učiteľkám. Mám na nich jednu prosbu. Všímol som si, že deti sú rozmaznanejšie, rozmarnejšie a pribratejšie ako kedysi. S tým však neurobia učitelia veľa, je to vec rodičov, ale s jedným by pomôcť mohli. Túžim po tom, aby si naše deti vštepili pozitívne myslenie. Ak na ňom budú od malička cvičiť, mohli by si to preniesť do dospelosti, myslím. Jedna vec mi totiž neuveriteľne reže v ušiach a bohužiaľ, počujem ju každý deň. Na otázku "Ako sa máš?" tu každý iba nadáva.
A ja pritom vidím plné supermarkety nákuptivých ľudí, všade nové autá a domy, pracovné príležitosti a áno, aj také s prijateľným platom a navyše sa všetci vracajú z exotických dovoleniek. Vidím lepšiu životnú úroveň a príležitosti na každom kroku. Možno po čase zistím, že je to ako s tým jogurtom a všetko je tu iba na polovičku, respektíve iné ako na prvý pohľad. Jedno však viem, ak je okolo mňa plno negatívnych ľudí, ostanem koniec koncov zamračený i ja. A to teda nie!
Som nezamestnaný a iba sa rozhliadam. Stojím na rovnakej štartovacej čiare ako mnohí, ktorí by mohli frflať. A pritom cítim, že sa to dá, že sa tu dá žiť pohodlne a dobre. Táto krajina sa veľmi rýchlo mení, približuje sa západným krajinám, niekedy sa až zbytočne po nich opičí. Iba ľudia stále akosi zúfajú viac akoby mali!
Naši rodičia prežili ťažkú dobu a táto nová je pre nich príliš rýchla. Dnešní prváčikovia však už budú iní, po nás. Vo výchove to všetko začína. O čo lepšie vychováme naše deti, o to sa budeme za 30 rokov rozlišovať od iných západných krajín. Tam by sme mali všetci začať, u seba, dnes.
A s tým tu máme stále problém. Chýba tu potitívny prístup a všetko sa meria už iba cez peniaze. Vidíme chyby iných, nevidíme svoje. Tak ako môj druhý príklad. Prechádzal som minule sídliskom a nemohol som prepočuť hlasný rozhovor dvoch osôb, asi na treťom poschodí jedného z palenákov. Vystihol presne moje pocity z väčšiny ľudí, ktorých som doteraz stretol. Horkokrvná, asi trošku podgurážená osoba sa prenáramne jedovala :
"To kto tie skurvené deti vychovával, hajzlov jedných nevychovaných!"
...
Prajem pekný deň a veľmi dúfam, že prváčikovia dnes prídu zo škôl vysmiati a spokojní. Taká bezvýznamná maličkosť by mohla raz veľmi pomôcť...
